Je v detstve jednou z najčastejších psychiatrických porúch. Trpí ňou až 7 percent detí školského veku, chlapci sú postihnutí častejšie ako dievčatá. Zásadný, až 80% význam majú genetické faktory. Ich účinok sa znásobuje vplyvmi prostredia ako je fajčenie, konzumácia alkoholu počas tehotenstva atď.
Ide
o neurovývojovú poruchu. Táto porucha je často pre rodinu veľkým bremenom.
Zvláštne správanie dieťaťa rodina považuje často z nevedomosti za chyby vo
výchove. K ťažkej úlohe výchovy dieťaťa s ADHD sa pridružuje aj odmietavý
postoj okolitého sveta, ktorý môže viesť k psychickému tlaku na všetkých členov
rodiny.
ADHD
má mnoho podôb a vyskytuje sa napríklad spolu s hyperaktivitou (ADHD) alebo bez
nej (ADD). ADHD má biologický základ v odlišnom vývoji a
funkcii mozgu. Narušená
schopnosť sústredenej pozornosti, nadmerná aktivita a impulzivita u týchto detí
je daná odlišnou štruktúrou a funkciou mozgu. Zistilo sa, že na vzniku
príznakov sa podieľa narušený metabolizmus látok, ktoré prenášajú
vzruchy medzi nervovými
bunkami, a to dopamín a noradrenalín.
Na spoľahlivé
stanovenie diagnózy je potrebné pozorné sledovanie dieťaťa a jeho vývinu. U
hyperkinetického syndrómu ide o pomerne ťažko diagnostikovateľnú poruchu, aj
keď existujú jasné príznaky poruchy. Ide hlavne o poruchy sústredenia:
ADHD ovplyvňuje
správanie dieťaťa odkedy sa ráno zobudí, počas celého dňa, v škole, pri
popoludňajších aktivitách aj večer doma. Dieťa aj jeho rodina má problémy aj s jeho večerným zaspávaním a
spánkom.
Ako rozpoznať ADHD: Jednotlivé symptómy hyperkinetického syndrómu môžeme pozorovať už v dojčenskom veku. Charakteristická je zvýšená aktivita, nepravidelný rytmus spania a bdenia alebo málo spánku a veľa kriku a málo rozprávania. Aj dotyková citlivosť a očný kontakt sa prejavujú inak ako u zdravých detí. Aktivita je zvýšená. Diagnózu ale nie je možné stanoviť pred tretím rokom života dieťaťa. Aj neskôr je ťažké jednoznačne stanoviť, či ide o poruchu ADHD.
V predškolskom veku, medzi tretím a
šiestym rokom, sú viditeľnými symptómami známky motorického nepokoja. Hlavne v
hravých situáciách má dieťa problém pokojne a vytrvalo vydržať. Aj výbuchy
zlosti a nedodržiavanie hraníc patria k faktorom, ktoré vedia urobiť zo
všedného dňa v škôlke problematický. Oneskorenia môžeme nájsť prakticky vo všetkých oblastiach detského vývinu: v plánovaní a
riadení činností, v hrubej a jemnej motorike, čo je viditeľné hlavne pri
kreslení. Riziko úrazu je v porovnaní s inými deťmi niekoľkonásobne vyššie. U
dieťaťa s ADHD v spojení s hyperaktivitou do veku približne troch rokov je
nevyhnutná neustála kontrola a dozor dospelého, aby sme predišli nepríjemným úrazom.
V školskom veku začínajú „skutočné“ problémy.
Požiadavky na dieťa sa stupňujú, dieťa má problémy sedieť potichu, koncentrovať
sa, počúvať aj dokončiť začaté úlohy. Výsledkom sú problémy s čítaním, písaním aj počítaním. Hyperaktívne deti majú v tomto období
veľké problémy, lebo stanovený rozvrh hodín od nich očakáva prispôsobivé správanie. Chodenie po triede počas vyučovania
alebo neustále rečnenie so susedom začnú učitelia i ostatné deti skôr či neskôr
považovať za nepríjemné. Dochádza aj k mnohým konfliktom s ostatnými deťmi, emocionálna
nestabilita a explodujúce, impulzívne správanie sťažujú sociálne kontakty.
Nezriedka takéto deti menia školu dva - až trikrát už počas prvých rokov školskej
dochádzky. Nediagnostikovaný ADHD školák často vôbec nie je schopný zúčastniť
sa vyučovania dlhší čas. Každý šum aj pohyb v triede na neho pôsobí
odpútavajúco. Domáce úlohy mu trvajú veľmi dlho a deti
„ulietavajú“ do svojho sveta fantázie. Bez odbornej pomoci a pomoci zo strany
učiteľov vedie ADHD postupom času k tomu, že sa deti cítia vyčleňované, iné,
uzavreté a nemilované. Získavajú presvedčenie, že nikdy nevedia nič poriadne
urobiť, sú neustále kritizované a korigované. K tomu sa pridávajú v mnohých
prípadoch aj školské neúspechy, lebo chýbajúca pozornosť často vedie k zlým
výsledkom.
V mnohých
prípadoch sa potom dostáva vďaka svojej ľahkej ovplyvniteľnosti do tzv. „zlých
kruhov“. Dnes je už známe, že časť detí z ADHD syndrómu nevyrastie. Mládež aj
dospelí trpia aj svojou „inakosťou“ a potrebujú podporu.